Trnavský cukrovar

Nefunkčný cukrovar z 19. storočia je dominantou Trnavy. Vysokým komínom a výraznou výrobnou halou definuje panorámu mesta spolu s vodárenskou vežou Emila Belluša, kostolmi a Mestskou vežou zo 16. storočia.

Je pamiatkou v rukách akciovej spoločnosti United Industries pod vedením Eduarda Šeba. Šebo bol svojho času jedným z najbohatších Slovákov, okrem iného úzko spolupracoval s Jurajom Širokým a viackrát ho spájali s Vladimírom Poórom.

Muž, ktorý predal svoje podiely v cukrovarníckom priemysle a začal sa orientovať na víno a mlieko, má dnes v niektorých budovách cukrovaru skladové priestory. Hlavná výrobná budova, v ktorej momentálne nič nie je, stihla od roku 2004 viditeľne schátrať. Dnu takmer nezateká, čo je fajn, ale časť stavby je v dezolátnom stave. Z ulice vidno porozbíjané okná, vnútri pútajú pozornosť obité steny, pokrútené zábradlia a diery v podlahe. Na drevené časti podlahy sa človek bojí stúpiť a niekde to ešte stále lepí od melasy.

Na slovenské pomery je možno aj takáto ochrana úspech, keď drží základná konštrukcia a budovu nezbúrali.

Pamiatkovo chránené sú štyri objekty – dva sklady, administratívna a výrobná budova. Na nové širšie využitie stále čakajú. Investori tu zvažovali Kaufland alebo hotel, ale pri prepočítaní nákladov si to rozmysleli. Vlastník United Industries spomínal pre médiá projekt s obchodnými, kultúrnymi a zábavnými funkciami, ktorý podľa neho zabrzdila kríza a hľadanie silného investora.

Pamiatku reklamou nezakryli

Keď nás v marci 2015 sprevádzal po objekte riaditeľ prevádzky, s dobrým zámerom spomenul aj to, že výrobnú halu cukrovaru chceli radšej zakryť reklamou, aby nebol vidieť rozklad. Našťastie, pamiatkari im to vyhovorili.

O cukrovare bolo v médiách naposledy počuť v auguste 2013, keď dal majiteľ rozobrať melasník z roku 1921. Jednu z najznámejších súčastí cukrovaru odviezli do zberných surovín. Melasník tak nasledoval osud hospodárskej budovy z roku 1869, ktorú chceli pamiatkari aj mesto v roku 2005 pamiatkovo ochrániť, no majiteľ ju s argumentom zlej statiky zrovnal so zemou.

Napriek chátraniu a búraniu má cukrovar aspoň tú výhodu, že nie je ľahko dostupný pre zlodejov, ktorí by z neho zobrali aj posledný kus zábradlia. Odrádza ich oplotený areál s vrátnikom. Po krádeži káblov dal správca radšej privariť aj kanál – zlodeji sa cezeň dostali dnu ako potkany.

Cukrovar Karola Stummera

Predchodcu terajšieho trnavského cukrovaru založili v roku 1840 bratia Vajmárovci, otvorený bol len krátko – do roku 1863. Pri výrobe cukru v ňom využívali aj prvý parný stroj na území Trnavy, ktorý mal šesť konských síl. Na území Slovenska bolo vtedy, v rokoch 1830 až 1849, funkčných dovedna 22 cukrovarov.

V roku 1868, v období rozmachu priemyselnej výroby, požiadal zástupca konzorcia brninaskych obchodníkov Václav Juksa o možnosť postaviť v Trnave nový cukrovar. Už v počiatočnej fáze výstavby cukrovaru v máji 1869, na ktorej pracovalo okolo päťsto ľudí, schválilo uhorské ministerstvo poľnohospodárstva, priemyslu a obchodu stanovy (štatút) cukrovarskej akciovej spoločnosti „Izidor Flesch a spol.“

Ako píše Eva Šabíková, nový cukrovar sa nachádzal na mieste terajšej Šrobárovej ulice, teda nie na mieste prvého výrobcu cukru v Trnave. Významnejšie množstvo cukrovej repy spracoval až po úplnom doplnení a nainštalovaní strojnotechnologického zariadenia v roku 1870, kedy prebehla prvá cukrovarnícka kampaň.

V roku 1876 odkúpil cukrovar barón Karol Stummer. Pochádzal z Rakúska a patril do rothschildovej finančnej skupiny. Cukrovar odvtedy niesol názov Cukrovar Karola Stummera (Carl Stummer Zuckerfabrik).

Most cez Trnávku a telefónna prípojka

Toto obdobie historického cukrovaru sa skončilo 20. októbra 1899, keď podnik zachvátil požiar. Vyhoreli prakticky všetky objekty. Zachovala sa len časť kotolne a sklad cukru, administratívna budova, hospodársko-obytná budova, budova garáží a niektoré ďalšie časti pôvodného cukrovaru.

Objekty znova postavili. Z pôvodného cukrovaru zachovali budovy administratívnej a hospodársko-obytnej funkcie a objekt s garážami. Ostatné požiarom poškodené objekty v štruktúre pôvodného cukrovaru zbúrali.

V priebehu necelého roka – od požiaru po slávnostné vysvätenie nových budov 17. októbra 1900 – vystavali na ich mieste novú veľkú budovu výroby a sklad cukru, neskôr známy ako tzv. starý sklad. Obidve budovy mali vzhľadom na situáciu novú polohu. Boli väčšie a získali nový výraz so špecifickými architektonickými prvkami.

Cukrovar v tomto období investične expandoval. V blízkosti svojich objektov vybudoval kamenný most cez Trnávku a prístupový chodník k cukrovaru pre chodcov. K výrobným objektom pribudli hasenka s vápenkou a ďalšie výrobu podporujúce objekty. Výrobca vykupoval ďalšie pozemky blízkosti továrne a ako prvý zriadil súkromnú telefónnu prípojku v Trnave.

Takto prestavaný a zmodernizovaný cukrovar sa stal v roku 1900, z hľadiska množstva spracovanej repy, jedným z najväčších v strednej Európe. Trnavský cukor sa predával po celom území Rakúsko-Uhorska. Významní odberatelia boli tiež v Bosne a Hercegovine, Srbsku, Turecku a v ďalších krajinách.

Pracovníci museli narukovať do vojny

Dôležitá zmena v charaktere vlastníctva cukrovaru nastala v roku 1905. Majiteľ topolčianskeho cukrovaru, barón Karol Stummer, ktorý v roku 1876 kúpil aj trnavský cukrovar, sa v roku 1905 pričinil o založenie účastinnej spoločnosti Carl Stummer Zuckerfabriken Aktiengesellschaft (Cukrovary Karola Stummera, akciová spoločnosť).

Toto obdobie skončilo vypuknutím prvej svetovej vojny. Pracovníci museli narukovať a spoločnosť prišla o zahraničný dopyt. Znížila preto množstvo pestovanej cukrovej repy aj vyrobeného cukru.

Do roku 1917 dobudovali areál cukrovaru prakticky do podoby, z ktorej dodnes ostala zachovaná hlavná výrobná budova, obe cukorné sklady, administratívna budova a obytno-hospodárska budova. Pribudol k nim chladiaci rybník a 1. stupeň čistiarne odpadových vôd.

V dôsledku neustáleho vývoja výrobných technológií, ale najmä pre zlepšenie podmienok osvetlenia, vetrania a teploty, rozšírili v rokoch 1922 a 1923 hlavnú výrobnú budovu o 20 metrov smerom k Cukrovej ulici, dnešnej Šrobárovej. Realizovali aj technicky náročnú prepravu melasovej nádŕže, ktorú premiestnili asi o 50 metrov od hlavnej fasády výrobnej budovy na druhú stranu Cukrovej ulice. Úpravy zabezpečovala akciová spoločnosť Strojírny – predtým Breitfeld, Daněk a spol. – na návrh architekta a staviteľa Matúša Blechu.

V roku 1924 zmodernizovali dopravu cukru do oboch skladov. Išlo o dôležitú úpravu a technický unikát cukrovaru. Ručnú dopravu tzv. japonkami nahradili vysutou dopravou s elektrickými trolejovými vozíkmi. Napriek sústavnej modernizácii sa však v cukrovare neustále opakovali problémy s nedostatočným využitím výrobnej kapacity, pretože ani v období rokov 1939 až 1945 sa nezlepšili odbytové možnosti cukrovaru.

Územný plán schválený v roku 2007

Komín vybudovali na západnej strane

Po skončení druhej svetovej vojny cukrovar Karola Stummera znárodnili, vlastníkom sa stal československý štát, zmenil sa aj jeho názov na Trnavský cukrovar, národný podnik Trnava. V rokoch 1949 a 1950 niesol názov Západoslovenské cukrovary, národný podnik Trnava, neskôr (1950-1957) Cukrovar v Trnave a v odbodí rokov 1958-1991 Cukrovar Petra Jilemnického v Trnave.

Počas modernizácií v rokoch 1949 až 1960 došlo, okrem iného, aj k prestavbe kotolne, pri ktorej vybudovali komín vedľa severozápadnej strany hlavnej výrobnej budovy. Dovtedy bol komín pri severovýchodnej fasáde hlavnej výrobnej budovy.

V dôsledku administratívneho spôsobu riadenia a zakladania jednotných roľníckych družstiev sa zvýšilo množstvo spracovanej repy v cukrovare. Postupne v rokoch 1958 až 1974 prebehli aj ďalšie modernizácie – technologické celky výrobného procesu sa nahrádzali výkonnejšími. K ďalším významným stavbám patrili nová vápenka a hasenka, ktorá sa realizovala v rokoch 1978 až 1980, a v roku 1985 rekonštrukcia surovárne.

Pomerne rozsiahla modernizácia sa uskutočnila aj v 90. rokoch, a to výstavbou novej čistiarne odpadových vôd. Ukázalo sa, že po takmer každej kampani nastali určité zmeny, či už vo výrobno-technologickom alebo stavebnom procese.

Prvého mája 1992 sa opäť zmenil právny stav cukrovaru. Štátny podnik zrušili a do podnikového registra bol cukrovar zapísaný ako akciová spoločnosť, pod názvom Trnavský cukrovar, a.s.

Vyhlásenie budov za pamiatky

Vzhľadom na to, že areál cukrovaru má nepochybne pamiatkové hodnoty a je významným dokladom vývoja priemyselnej architektúry, urbanizmu a cukrovarníckeho priemyslu na Slovensku, sa už dávnejšie uvažovalo o jeho zapísaní za kultúrnu pamiatku.

Celý tento proces urýchlilo ukončenie cukrovarníckej výroby v roku 2004, definitívne v roku 2005. Samotému zápisu za kultúrnu pamiatku predchádzala obhliadka objektov (so súhlasom vlastníka) a podrobný archívny výskum.

Podľa Evy Šabíkovej bolo najťažším momentom určenie správneho rozsahu zapísania objektov za národné kultúrne pamiatky. Pre posúdenie vytypovaného počtu objektov sa stanovili výberové hodnotiace kritériá, podľa ktorých sa podarilo vytvoriť celok tvoriaci najstaršiu objektovú skladbu budov, postavených v rozmedzí rokov 1869 až 1900, do prvej zásadnej stavebno-technickej úpravy v rokoch 1921 až 1923, kedy rozšírili hlavnú budovu a premiestnili melasovú nádrž. Neskôr prebehli už len čiastočné prestavby, ktoré si vyžiadala zmenená technológia.

Vytypovanú skladbu objektov tvoril súbor piatich budov, z ktorých administratívna a obytno-hospodárska budova pochádzajú zo zakladateľského obdobia cukrovaru z roku 1869 a ktoré, ako jediné objekty, rozsiahly požiar v roku 1899 nezasiahol. Zvyšné tri budovy (hlavná výrobná budova, obidva cukrovarné sklady) pochádzajú z etapy najväčšieho rozkvetu cukrovaru v rokoch 1900 až 1917. Okrem toho do návrhu zapísali malú vytypovanú časť technologického a strojového zariadenia.

Pri vyhlasovaní objektov za kultúrne pamiatky vyňali zo súboru obytno-hospodársku budovu, pretože schátrala. Stalo sa tak na podnet vlastníka a aj napriek nesúhlasu krajských pamiatkárov a mesta Trnava. Do zoznamu národných kultúrnych pamiatok tak v roku 2005 zaradili už len štyri budovy. Po obytno-hospodárskej budove zostali len fotky.

• Zdroje: Miroslav Franko: 165 rokov „trnafského“ cukru • Eva Šabíková: Cukrovar v Trnave. In: Stopy priemyselného dedičstva na Slovensku •