Dolu Hronom dnes jasne vytýčili turistický región pod Kráľovou Horou. Až tak jasne, že predstaviť si v 21. storočí v tomto svete hôr, lúk, pasienkov a penziónov nejaký ťažký priemysel ani nejde. A predsa tu bol.
Veľa naznačuje už architektúra domov vo Vaľkovni (48.833925, 20.069607). Na železiarstvo jasne odkazuje názov časti Nová Maša, ktorá je nová, lebo jedna maša už vtedy stála v Šumiaci.
Maša, najkrajší názov pre vysokú pec. Vo Vaľkovni nemajú významnejšie stavby, než sú budovy bývalej valcovne a staršej vysokej pece (48.834376, 20.050511). Coburgovci tu mali klincovňu, zlievareň i strojáreň.
Niečo z toho stále fungovalo v čase, keď len o kúsok ďalej začal Karol Plicka zachytávať slovenské ľudové tradície.
Drsná liatina na rozkvitnutej lúke
V Pohorelskej Maši stojí rázny liatinový pamätník Coburgovcov (48.842976, 20.040933), výkovok pohorelských železiarov na počesť Ferdinanda Coburga z roku 1841. Čierna liatina na rozkvitnutej lúke medzi stromami.
Ferdinand Juraj Coburg (1785 – 1851) bol grófom a cisársko-kráľovským generálom. Od roku 1832 vlastnil pohorelské železiarne.
V roku 1833 preniesol správu železiarní na Horehroní z Červenej Skaly do Pohorelej. Začal s rozsiahlou modernizáciou všetkých prevádzok.
Využil aj služby vynikajúceho technika a inžiniera Jána Müllera, ktorý v Pohorelej postavil pudlovaciu pec vykurovanú drevným plynom.
Kúsok ďalej je bývalý kaštieľ zámožnej rodiny, zmenený na nepoznanie. Bola v ňom správa lesov, sirotinec aj ústav pre nevyliečiteľne chorých.
Potom tu mníšky strážili slabomyseľné deti a dnes kaštieľ volajú Domov sociálnych služieb. Veľký zamrežovaný balkón pripomína väzenie.
Len málo naznačuje, že Pohorelská Maša a Pohorelá patrili v 18. až 20. storočí k najvýznamnejším centrám železiarskeho podnikania rodu Coburgovcov v strednej Európe.
Po rozsiahlej modernizácii sa pohorelský komplex stal najvýznamnejším výrobcom železa v Gemerskej stolici. V roku 1833 postavil jeho správca Karol Heyssl v Pohorelej prvú valcovňu plechov v Uhorsku.
V Polomke dali stenu preč…
V Polomke nás privítala ďalšia epizóda zo seriálu o našom vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu. Panský dom Coburgovcov (48.852533, 19.856035) začali cestári búrať, aj keď ho medzitým ministerstvo vyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku.
Či má prednosť širšia cesta pre autá, alebo zachovanie pamiatky, vysvetlil starosta Polomky na príklade, že na železničnom priecestí došlo k tragickej nehode, a preto treba cestu. Aj keď podľa polície nešlo o žiadny nehodový úsek.
Z domu Coburgovcov sa stala takzvaná „bodová závada“ a tú treba, pochopiteľne, odstrániť. Predvídateľný koniec seriálu. Eurofondy na cestu sa podarilo dočerpať, v Polomke majú novú cestu. Len čo ak sa stane na železničnom priecestí ďalšia nehoda?
Veľmi často sa stretávam s tým,že Pohorelá si berie históriu Pohorelskej Maše súvisiacu s Coburgovcami za svoju. Odkiaľ novodobí historici čerpajú fakty?!
Národ, ktorý si nectí minulosť, nemá právo na budúcnosť. Sme geneticky ochudobneni, ctili sme si desaťrocia komunistické modly a podradné megalomanské umenie, všetkemu tomu napomáhala ohraničená výchova v školách. Prrestali sme vnímať krásne a hodnotné veci všade okolo nás. A čo je najhoršie..pokračujeme v ničení miesto obnovy. Nie je všetko len o fondoch a peniazoch z EU. Hamba nám.
Krásna Pohorelská Maša na Facebooku https://m.facebook.com/Pohorelska.Masa/
Pohorelská Maša na Facebooku
https://www.facebook.com/groups/242301089129045/
Pohorelskú Mašu si pamätám z mojich častých ciest autobusom do Banskej Bystrice. Pri kaštieli, ktorý sa teraz využíva neviem ako, rástli „najkrajšie stromy na Horehroní“ – sú tam ešte?
Už desiatky rokov iniciujem vytvorenie dokumentárneho filmu o priemyselnom podnikaní Coburgovcov a Andrássyovcov u patričných zodpovedných – zatiaľ bez výsledku. Mali by sme si vážiť ľudí, ktorí našim chudobným Gemerčanom dali prácu a slušné zárobky už v 80-tych rokoch1 19. a začiatkom 20. storočia – tedy bolo na Gemeri sveta žiť! Dnes: úpadok.
Pekné fotky. Prechádzam raz za čas okolo a dobre poznám miesta na okolí, ale nikdy som nezastal, aby som sa pozrel napríklad na tento pamätník. Teraz to určite napravím.
Áno spoznávam toto místo. Moj foter tam makal a ja tam chodievam sem tam sa vyšťať na steny týchto schátranín. Ale celkovo štiavam hocikde, pretože som debilnypes.
Hihihihi.
S úctou, debilnypes
Pokiaľ viem, ani v Šumiaci nebola maša – ešte v 70.rokoch boli zrúcaniny budov v Červenej Skale, v Zlatne z maše neskôr urobili tehliareň. Obidve osady patrili/patria pod Šumiac, rovnako ako Pohorelská Maša pod Pohorelú, preto sa v literatúre uvádzajú maše a huty pod nimi.
Osud osád
Správa železiarní nebola v Pohorelej ale v Pohorelskej Maši. Rovnako ako coburgovský kaštieľ, ktorý je v Pohorelskej Maši. V Pohorelskej Maši bývam a históriu, ktorá bola v Pohorelskej Maši dostatočne ovládam.